Deň pred odletom zas plážujeme, ale začíname trochu netradične… Vstávame skor, pretože ma čaká kurz na surf. Private lesson na 2 hodinky… Aj sa teším, aj som nervózna, poznajúc moj antišportový talent a hneď sa mojej helmutskej inštruktorky Ivy pýtam, čo ma za tie dve hodinky naučí. Je to super, baví ma to, len keby mi to trošku išlo Iva ma upokojuje, že je to prvý krát a balance budem mať po pár hours a nie hneď. A taktiež ma sfukne, že som na seba too critical a že som very very good. Je vraj stupid day a vietor sa neustále mení a i vlny sú celkom fajné a nepomáhajú. Chápem, že ju to baví, i fotiaceho Honzu, lebo moje efektné vyliezanie na prkno musí baviť polku pláže. Dále … →

Dnes je ďalší plážový deň a zostávame na našej pláži, kde k našej spokojnosti nachádzame i sprchu so sladkou vodou, čo je balzam na telo i dušu. Ja teda idem makať a Honza si dohaduje prenájom surfu v miestnom centre. Konečne ide na vodu, a ja sa teším, že si užije surfíka… Vietor je však divný a Honza nie je úplne spokojný, hoci na vode strávil pár pekných hodín..

Čo sa týka mojho makania na pláži, musím žiaľ konštatovať, že tentokrát sa domov čierna nevrátim… Neviem, či to bol onen prepálený štart na začiatku pri prechádzke na Sotavento, alebo takmer 1,5 roku dlhý opalovací celibát, alebo či mi chýbal aspoň malý základ, ale žiaľ, musím deň pred odletom skonštatovať, že mojej pokožke sa očividne tunajšie slnko nezamlouvá a dnes som už celý deň v tieni… Dále … →

Po výletných dňoch nastupujeme na helmutský režim a po skvostnej snídani, na ktorú prichádzame tradične medzi poslednými, vyrážame vybalení na pláž. Spíme tu fakt veľa a neviem, či je to slnkom alebo niečím iným… Vinu trochu pričítam našej spálni – izbu máme skvelú, zvlášť je obývák s terasou a gaučami otočený k moru, ale ložnička je tmavá so zatiahnutými závesmi – a tudíž ráno máte pocit, že ešte nevyšlo slnko Tak asi preto..

Ideme znovu na veternú pláž Sotavento, ktorá je pešky po pláži vzdialená asi 20 min. V dosledku prílivu voda stúpla, a tak je cesta o niečo náročnejšia, po skaliskách, ale zvládame to. Vietor je dnes o poznanie silnejší, niežeby inokedy nebol, ale dnes je to fakt sila.. Piesok sa valí a peelinguje Vám celé telo až to bolí. I vlny sú dnes o poznanie vačšie a to, čo robia surferi na vlnách, to už pokladám za free style. Skáču, robia otočky, o poznanie viac sa i máčajú v mori a hádžu skvostné držkopády, dokonca i tí, čo to evidentne vedia. Dále … →

Tak sme si tak vraveli, že čo budeme ten tretí deň s naším Gris bádať, že hlavné body ostrova sme už zvládli… Ale naše obavy boli zďaleka predčasné…

Vyrazili sme po našom východnom pobreží smerom na sever do strediska Caleta de Fusta, kde sa nachádza golf (ktorý sme neskor úplne vyškrtli zo zoznamu aktivít), ale hlavne by tam mal byť diving. Diving centre sme našli okamžite a Honza si zajednal ponor v ľahké odpo u mladého chlapca, ktorý vyzeral ako opálený Švéd, a ktorému sme dali pracovný názov „Martinko“, keďže sa extrémne podobal na synovca mojho drahého švagra Martinko teda vypísal veškeré papiere a Honza sa už hodinku na to so skupinkou ďalších potápačov vydával z prístavu na ponor… Ja som sa vydala na miestnu pláž „makať“ … Dále … →

Cieľ dnešnej trasy je jasný – severný cíp ostrova, mestečko proslulé medzi všetkými kajťošmi a surfošmi – Corralejo. Cestu, tentokrát iba asfaltovú, spestrili iba moje pokusy o naladenie vhodnej španielskej radio stanice, čo sa ukázalo ako nemožné. Za zmienku určite stoja púštne duny tesne pred Corralejom, ktoré nezabudne zmieniť žiaden turistický sprievodca, ani žiadna kolážová turistická pohľadnica. Ľudia sa tam preháňali po dunách ako zo Sahary, šmýkali sa a fotili a fotili…

Corralejo – cieľ cesty ku podivu nebol vybraný náhodne. Tak nejak sme verili, že by sa Honzove túžby zviesť sa trošku na prkne mohli v tomto kúte ostrova naplniť. Hneď po priblížení sme vyhliadali farebné obláčiky kajtárov alebo po hladine svištiace surfy, ale márne. Zatočili sme to teda rovno do „Puerto“ a naše malé VW Polo s farbou Gris zaparkovali priamo v prístave. Dále … →