Po výletných dňoch nastupujeme na helmutský režim a po skvostnej snídani, na ktorú prichádzame tradične medzi poslednými, vyrážame vybalení na pláž. Spíme tu fakt veľa a neviem, či je to slnkom alebo niečím iným… Vinu trochu pričítam našej spálni – izbu máme skvelú, zvlášť je obývák s terasou a gaučami otočený k moru, ale ložnička je tmavá so zatiahnutými závesmi – a tudíž ráno máte pocit, že ešte nevyšlo slnko
Tak asi preto..
Ideme znovu na veternú pláž Sotavento, ktorá je pešky po pláži vzdialená asi 20 min. V dosledku prílivu voda stúpla, a tak je cesta o niečo náročnejšia, po skaliskách, ale zvládame to. Vietor je dnes o poznanie silnejší, niežeby inokedy nebol, ale dnes je to fakt sila.. Piesok sa valí a peelinguje Vám celé telo až to bolí. I vlny sú dnes o poznanie vačšie a to, čo robia surferi na vlnách, to už pokladám za free style. Skáču, robia otočky, o poznanie viac sa i máčajú v mori a hádžu skvostné držkopády, dokonca i tí, čo to evidentne vedia.
Sedíme a „čumíme“… Honza svoje plány zasurfovať si na vyhlásenom Sotavente dnes ruší a je z toho očividne smutný… Snažím sa ho povzbudiť, aby išiel, ale nedá sa a potom, ako vidím surferov, ako si pyšne na brehu ukazujú svoje úžasné rany a zranenia, som rada, že dnes ostaneme na iba na čumendu. Idem teda makať (na opalovaní) a Honza ide do vyhliadkovej budky kukať a fotiť. Honza sa vracia, furt v nedobrej nálade a mňa už opúšťajú veškeré nápady i sily, náladu mu nejak spraviť ( podotýkam, že ani refresh na surferskom bare nepomohol a ani to druhé tradičné zlepšovanie nálady
nešlo za daných podmienok zrealizovať
Po návrate a tichej plážovej domácnosti, sme dorazili na hotel.. Po dlhých dňoch som mala čas načančať sa na večeru ako Helmutka – teda skor na štýl krásnej a očarujúcej Slovanky
– a to mi spravilo náladu… Aj Honzík k večeru po malom zdriemnutí na gauči, vyliezol „z jaskyne“ a k večeri sme si dali lahodnú lahvinku miestneho ružového vína, ktorú sme schňapli ako nič. No a následne sme si neodpustili návštevu nášho obľúbeného baru naproti. Ešte predtým sme však vbehli do hotelovej „kultúrnej miestnosti“ ktorá už praskala vo švíkoch a animačný program sa začínal…Helmuti u svojich farebných koktejlov zrejme z programu ól inklúziv, staré Helmutky vo svojich najlepších kvetovaných sukniach v prvej rade… Musím uznať, že animátor sa snažil a hra bola celkom vtipná, ale aj tak som mala pocit, že je to tam akési zabíjanie času a v tak charizmatickej a energickej krajine, akou je Španielsko, má večerný program vyzerať inak a animácie, ktoré hostí priklincujú k hotelu sú tu naozaj hriech.. A tak sme vyrazili do nášho baru, kde hral znovu onen Fuerteverturčan Felix na guitarru, vyspevoval a hádzal do pléna milé úsmevy. Dali sme si pár drinkov, trošku sme si i zatancovali, ale dnes boli nohy ťažšie ako minule
a končili sme skor… Neskor sme to zvalili na to víno
Doma sme si ešte spravili náladu na terase s výhľadom na more
| Diel 6. – Štvrtok 8.7. aneb Výlet tretí | Obsah | Diel 8. – Sobota 10. 7. |
| Fotogalerie |
