Fuerteventura 2010 – Diel 5. – Streda 7. 7. – Výlet druhý alias cesta na sever

Cieľ dnešnej trasy je jasný – severný cíp ostrova, mestečko proslulé medzi všetkými kajťošmi a surfošmi – Corralejo. Cestu, tentokrát iba asfaltovú, spestrili iba moje pokusy o naladenie vhodnej španielskej radio stanice, čo sa ukázalo ako nemožné. Za zmienku určite stoja púštne duny tesne pred Corralejom, ktoré nezabudne zmieniť žiaden turistický sprievodca, ani žiadna kolážová turistická pohľadnica. Ľudia sa tam preháňali po dunách ako zo Sahary, šmýkali sa a fotili a fotili…

Corralejo – cieľ cesty ku podivu nebol vybraný náhodne. Tak nejak sme verili, že by sa Honzove túžby zviesť sa trošku na prkne mohli v tomto kúte ostrova naplniť. Hneď po priblížení sme vyhliadali farebné obláčiky kajtárov alebo po hladine svištiace surfy, ale márne. Zatočili sme to teda rovno do „Puerto“ a naše malé VW Polo s farbou Gris zaparkovali priamo v prístave. Naše prvé kroky samozrejme viedli do hospůdky, aby sme si na úvod dali tradičný refresh. Honza si dal iba kávu, zato ja som ochutnala moje prvé pravé Gazpacho v živote.. Hospůdka s výhľadom na more a prístav si jednoducho vyžadovala nejaké španielske kulinárske potešenie… A tak som sa potešila… A ako!… Studená paradajková polievka podávaná so štyrmi rozkošnými mištičkami plnými čerstvej zeleniny – rajčátka, paprika, cibuľa a uhorka… všetko nadrobno nakrájené už iba čakalo na kúpeľ v krémovej studenej polievke… Mňam… skvelé a osviežujúce „pozdvižení“ na horúci letný deň. Doma určite naštudujem recepty a ešte toto leto zaradím do jedálneho lístku. Tu si ešte neodpustím malú vsuvku – ódu na cibuľu – ktorú beztak zbožňujem, ale tá španielska – je proste neuveriteľne jemná a sladká a šťavnatá … neviem sa jej tu na ostrove objesť – viva cibuľa de espana :-)

Corralejo je skvelé turistické mestečko, kde je príjemných hneď niekoľko vecí. Je tu počuť angličtinu – hallelujah – a zbavujem sa pocitu z juhu ostrova, že nemčina je oficiálny jazyk tejto krajiny. Zmesica turistov je omnoho roznorodejšia, čo je príjemné. Mesto má veľa obchodov, suvenír shopov a barov rozneho druhu a hlavne – reštaurácií s terasami, ktoré sa tiahnu jedna vedľa druhej pobrežím, čo poteší každého gurmána. Corralejo tipujeme i na živý nočný život, ktorý si vieme veľmi dobre predstaviť.

V diaľke konečne zhliadneme na obzore kajtíky a tak sa rozhoneme prechádzku stočiť k autu a vyraziť na pláž. Vraciame sa kúsok k dunám, a pred nami sa otvára rozľahlá piesčitá pláž s tyrkysovým morom a čulým surfarským ruchom. Fičí slušne a nad hladinou sa to len hemží pestrofarebnými kajtami, ktoré svištia po hladine. Neboli to skokani a lietajúci machri, akých si pamatám z El Gouny v Egypte, ale tu ich je omnoho viac, takže efekt nie je o nič horší, práve naopak… Honza tu dáva prvé surfovanie a ja zatiaľ pozorujem z pláže kajty na vode a vegetím. Je neuveriteľné, ako na pláži letí čas, keď pozorujete takéto športové divadlo.

Podvečer sme sa rozhodli znovu vynechať hotelovú večeru a previezť sa na severo-západnú časť ostrova. Cestou sme samozrejme nemohli vynechať foto-shooting u starých veterných mlynov, ktoré na Vás pri cestách vykukujú ako veľké hríby v lese, ktoré jednoducho nemožete prehliadnuť. Sú i akýmsi symbolom tohto veterného ostrova a tak stojíme pri každom, pri ktorom sa dá a fotíme ako o dušu. Zastavujeme až v dedinke El Cotillo – stará pevnosť nad útesom a spiaca dedinka nad oceánom za všadeprítomného silného vetra nás čaká už za súmraku. Na jej konci sa otvára ďalšia úchvatná piesčitá pláž s obrovskými vlnami, kde dokonca zhliadneme surferov – fanatikov – ktorým sa i napriek končiacemu dňu ešte nechce domov. Sledujeme a fotíme zhora a iba hlad nám bráni zísť dolu a pláž bližšie „ochuntať“ :-) Zdola počujeme štekot psa, ktorý nadšene víta svojho pána, ktorý sa konečne rozhodol vyliezť z vody…

Vydávame sa naprieč ospalými ulicami nájsť vhodné miesto na večeru. Voľba padá na príjemný podnik, ktorý nesie názov Vaca Azul – v preklade Modrá krava – trochu netradičný názov pre príoceansku reštauráciu ale ambiente podniku s neuveriteľne príjemnou obsluhou nás nenechá na pochybách, že sme správne. Vtipné uvítanie s otázkou či si prajeme sedenie s futbalom alebo bez nás pobavilo a oproti tradičnému „kuřáci nekuřáci“ to bolo milé i tematicky na tento večer viac ako príhodné. Práve sa totiž začína semifinále futbalového zápasu Španielsko-Nemecko, čo je zápas pre osadenstvo Fuerteventury viac ako príznačný. Každý gól budeme určite poznať podľa výkrikov – a to na oboch stranách :-) Čašník s netradičným francúzskym prízvukom (neskor sa dozvedáme, že majitelia su Francúzi) nás vedie hore na terasu s fantastickým výhľadom na dedinku, útesy, Atlantik a kladie nám na stol petrolejku… a so slovami „Romántik…“ odchádza pre menu.. Wauw.. zas a znovu wauw… Vínko si tentokrát dávam iba ja. Ešte pred predkrmom dostávame voňavý, mekučký i chrumkavý chlebík a trojmištičku s roznymi dipmi – rajčatový, cesnakový a bylinkový.. Mňamina… predkrm pre mňa je veľký hlboký tanier čerstvej tmavej fish soup, ktorú mi prináša priamo kuchár so zvláštnou prílohou – rukami a lámanou angličtinou vysvetľuje, ako na to – tenučké topinky mám namočiť do žltého saucu (vraj oxygen sauce :-),cítim tam maslo, žltky i ocot), posypať strúhaným syrom a namočiť do polievky… Funguje to a je to pecka.. Keď si z Honzom vymieňame na ochutnanie naše predkrmy, urobí si z topiniek lodičky, ktoré mu plávajú v celej polievke ako v tej hre, kde sa zostreľujú lode :-) Honza si objednal krevetky v garlic oil, ktoré boli tiež grandiozne. Hlavný chod proste musela byť fresh fish, to bolo jasné od začiatku. Rybky-chuderky ležali totiž v boxe s ľadom pri vchode a už tam sme na ne hladne čumeli. Rybky nám pripravili na cesnaku a petržlenovej vniatke. Prekvapilo ma, že celé strúžky cesnaku boli do hneda opečené, čo som s rybou ešte nikdy nemala, ale bolo to super. No a neuveríte, ale zvládli sme i dezerty. To už mestečko ožívalo a vzduchom sa niesli oslavné výkriky futbalových nadšencov. No a keď sa ozývali klaksony áut, petardy a ovácie, vedeli sme, že Španieli to dali a ešte stihneme počas pobytu i ich veľké futbalové finále. Na stol nam priniesli jednu panna cotu a nejakú special mousse pre Honzu a čašník nám prezradil, že španieli vyhrali 1:0. S poznámkou „just enough to win“ :-)

Cesta domov bola nočnou prehliadkou ostrova a unavení po celodenných zážitkoch sme to švihali krásne osvietenými cestami rovno na hotel. Prispeli prázdne cesty, Honzove bravúrne šoférske schopnosti i moje perfektné navigovanie, že naše Polo Gris sme parkovali pred naším hotelom skor ako sme mysleli… krásny deň..

| Diel 4. – Utorok 6. 7. aneb Výlet prvý | Obsah | Diel 6. – Štvrtok 8.7. aneb Výlet tretí |
| Fotogalerie |

Záložka pro trvalý odkaz.

Facebook comments:

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *


*

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>